Kapitola prvá

16. října 2010 v 14:27 | Aramintha
Bola som si istá, že som mŕtva. Lenže v tej chvíli mi to bolo absolútne jedno.

Vznášala som sa v absolútnej prázdnote. Bola krásna, hrejivá a jemná, vypĺňala každý kút môjho vedomia a bolo by priam nemožné nepoddať sa jej. Z času na čas ku mne doľahli akési tlmené zvuky a záblesky farieb, ale nezaujímali ma. Z času na čas? Čas sa tu nedal určiť - bol rovnako nepodstatný ako moja existencia, nezálelažo na ňom. Veď prečo by aj malo? Pokým som sa cítila tak fantasticky ako doteraz, nezáležalo na ničom. Pokiaľ som cítila...
Cítila som...
Dym.
Elfku prebral dusivý kašeľ. Zatiaľ čo si rukami zvierala hrdlo, pokúšala sa vstať. Nemohla sa poriadne nadýchnuť, od nosa až po pľúca ju všetko pálilo a navyše jej slzili oči. Preto niet divu, že hneď, ako sa postavila na nohy, spadla na zem. Pri pohľade na miesto, kde ešte pred chvíľkou stála, našla svoj plátený vak. Jeho remienok bol obmotaný okolo elfkiných nôh.
Rýchlo si pošúchala podráždené oči a vyslobodila sa. Keď vstala, zbadala, že les a kríky po jej ľavej strane horeli. Ešťeže ma ten dym zobudil, pomyslela si, zatiaľ čo utekala od horiaceho lesa cez tú jeho zatiaľ nepoškodenú časť. Ale kde sa, doparoma, nachádzam?
To, aká je smädná, si uvedomila až vtedy, keď pri úteku takmer skočila do malého pramienka. Pokľakla pri ňom a skôr, než sa z neho napila, sa ponad pramienok naklonila a ovoňala ho. Až potom, čo si bola istá, že nesmrdel a teda nebol znečistený popolom z horiaceho lesa, si vykloktala hrdlo, napila sa a poumývala tvár.
Zložila si z chrbta vak a v jeho vnútri sa snažila nájsť nejakú nádobu na prenos vody, no nič vhodné nenašla. Šaty na leto, farebné sklenené korále, trochu ovocného koláča, kniha, ktorú si kúpila pre jej pekný obal, malá dýka a poloprázdny mešec tvorili celý zoznam vecí, čo mala so sebou. S povzdychom si dýku zastrčila do kožennej čižmy a remienkom si zaistila, aby jej neskĺzla hlbšie, ale bola stále po ruke. Až potom, ako sa oprášila a povystierala záhyby na pokrkvanej sukni, sa vybrala na prieskum okolia.
Po chvíli elfka natrafila na niečo zvláštne. Opatrne vystúpila z húštiny. Čo za mágiu... Drievkom štuchla do neznámeho. Nič sa nestalo. Odvážila sa toho dotknúť. Čo za mágiu spôsobilo, že rieka stuhla na kameň? Spravila na tej zvláštnej čiernej rieke pár krokov. Jej kroky nezneli ako keby kráčala po kameni, ale ani sa neprepadla. Spomenula si, že raz počula obchodníkov rozprávať o prípade, kedy sa Zem nahnevala na elfov a vyhubila ich ohňovou riekou. Sopka. Mohla si vtedy prezrieť ten sopečný kameň. Žeby tu niekde nablízku žili tvorovia, ktorí si opäť pohnevali Zem?
Elfke sa zazdalo, že niečo počuje. Pripomínalo jej to dážď, lenže bol krásny slnečný deň. Približovalo sa to. A to veľmi rýchlo.
Monštrum, prebleslo jej mysľou, keď ju to neznáme rovnakou rýchlosťou len tak-tak minulo.
Obrátila sa, a síce neskoro, ale predsa si vytiahla dýku z čižmy a zaujala obranný postoj.
Monštrum sa krútilo, zišlo z rieky a takmer narazilo do stromu, keď zastavilo. Odrazu monštrum prehovorilo:
"Ty krava sprostá, mohla si nás zabiť!" Jedno krídlo monštra sa vystrelo a z jeho vnútra sa vytackal nesmierne tučný muž - človek, ktorý začal robiť koliečka okolo monštra. "Čo vás mladých už len napadá, skákať pod autá! Ja som už dávno Rade hovoril, že víly by sa mali dať vykastrovať, ale oni stále papagájujú to svoje nie... Je vás tak veľa že vám z toho šibe!"
Elfka pozorovala toho muža, no nezdal sa jej nebezpečný. No skôr, než schovala dýku, krídlo na druhej strane monštra sa vystrelo a elfku prepichol jeden pár ľadovomodrých očí. Zachvela sa. Bol to mág. Veľmi silný mág.
"Gibbon," prehovoril hlasom rovnako studeným ako oči, neustále pozorujúc elfku.
Ten ho však nepočúval. "Ty máš z pekla šťastie, maličká, inak by sme tvojim rodičom..."
"Gibbon," jemne zvýšil hlas.
Tučko sa zastavil. "Áno, pán Lamar?"
Jeho tvár bez emócií nepohla ani brvou, keď povedal: "Zabi ju."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama