Kapitola tretia

20. listopadu 2010 v 21:32 | Aramintha
Musím sa poďakovať Lucy za historicky prvý komentár k tejto poviedke, a za odmenu, že našla v sebe toľko odvahy a napísala ho, jej venujem celú tretiu kapitolu :)


Elfka pocítila na líci ľahké štípanie, ktoré v okamihu zmizlo. "Preber sa, no tak," zašepklal neznámy hlas blízko jej hlavy. Následne jej na líce dopadla ďalšia facka.
"Au..." zahundrala a odvrátila sa. Tu sa stali dve veci: vdýchla špinavú vodu presakujúcu z dna studne, a keď sa, dezorientovaná, posadila, zacítila ostrú pulzujúcu bolesť na temene hlavy. "Au!"
Na pleciach pocítila váhu dvoch rúk, ktoré ju mali udržať v sede. "Je ti niečo?" spýtal sa. Pokrútila hlavou, no sykla, keď sa jej svet pred očami rozhojdal. Clapcovi sa viditeľne uľavilo. "Tu máš vreckovku, pritlač si ju na ranu.
Fuj, ale som sa zľakol! A teraz vstávaj, musí sa ti to vydezinfikovať skôr, než sa ti do toho niečo dostane. Pôjdeme k nám, okej?" Vstal.
Elfka však nie. Civela na jeho tvár, konkrétne na sériu tmavomodrých bodiek, naľavo začínajúcich na spánku, tiahnúcich sa pozdĺž tváre až na líce v tvare písmena C. Na pravej polovici tváre bodky kopírovali tvar čeľuste. Divný chlapec, pomyslela si. A spomínala.
Divný chlapec.
Mág.
Monštrum.
"Daj tie paprče odo mňa preč!" skríkla, keď sa dotkol jej ruky, bo jej chcel len pomôcť na nohy.
Chlapec sa zatváril prekvapene. "Uhm... bolí ťa to?" Keď neodpovedala a len naňho vydesene vypliešťala oči, začal v ňom kypieť hnev: "Tak mi už, krucinál, odpovedz! Koniec koncov, ja z nás dvoch mám najväčšie právo byť vystrašený, však si takmer sadla na mňa! Tak sa tu teraz nekrč ako kôpka nešťastia a okamžite polez von! Rebrík aj náradie si však beriem so sebou, no aj tak, ak zatúžiš sa opäť strepať sem dole, nebudem ti brániť. Potom mi však nepridávaj prácu a svoje pozostatky ulož niekde na kôpku, aby mi v budúcnosti nezavadzali pri hĺbení.
Tak," mierne zadýchaný prepaľoval elfku nenávistným pohľadom, "teraz sa ma môžeš báť."
Elfka nahlas preglgla. Keď ukázal na povrazový rebrík, ozvala sa: "Ja nemôžem ísť prvá."
"Prečo?"
"Mám predsa sukňu."
Po chvíli ticha to chlapec pochopil. "Pche," chytil do jednej ruky lopatu a začal liezť. Elfka vstala, zodvihla skrz-naskrz premáčaný batoh (ach jaj, táto špinavá voda knihu i koláč určite dorazila) a nasledovala chlapca.
Mlčky kráčali dolu do doliny, rovno do krásne zakvitnutej ovocnej záhrady. Chlapec oprel lopatu o záhradný domček. "Ani sa nehni," prikázal elfke a sám sa vybral k domu, ktorý stál v prednej časti záhrady. Zaklopal na nízke okno, odkiaľ sa po chvíli vyklonila stará žena. Vymenili si pár slov - k elfke doľahli len nezrozumiteľné útržky ich rozhovoru - potom chlapcovi žena podala biely uzlíček a rozlúčili sa. Žena si našťastie elfku nevšimla.
"Poď," opäť prikázal, keď podišiel k elfke. Tá zacítila sladkú slivkovú vôňu šíriacu sa z uzlíka. Až vtedy si uvedomila, aký veľký má hlad. Pošramotená hrdosť jej však zabránila požiadať ho o jedlo.
Podišli k bránke, ktorá viedla do ďalšej, rovnako honosnej záhrady. Trsy trávy brániace chlapcovi otvoriť bránku sa po chvíli poddali. Na to, aby bránku aj zavrel, sa však už vykašľal.
"Som doma!" zvolal do otvorených dverí, keď si na schodoch domu vyzúval zablatené čižmy. Vrhol zmierený pohľad na elfku, ktorá sa v blate doslova vykúpala, a momentálne na nej to blato zaschýnalo. "Teta Marta?"
Z domu sa ozvalo vzdialené: "No?"
"Stala sa taká malá nehoda. Nie je to nič vážne, ale mohla by si prísť a priniesť tú tvoju lekárničku? Nechcem zamazať tvoj nový koberec..."
"Och, hneď som tam!" A už k nim doliehal približujúci sa dupot nôh, patriaci očividne statnej žene. Keď žena prišla, rýchlym starostlivým pohľadom preletela chlapca. Ten však zamietavo pokrútil hlavou a kývol smerom k dievčati.
"O môj bože," zhíkla a biela krabička s červeným krížom jej vypadla z rúk, keď si rukami zakryla ústa. Elfka pochopila, že jej identita bola odhalená...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Lucy | 21. listopadu 2010 v 20:09 | Reagovat

pridavam dalsi komentar: zas si ma nastvala ..tie kapitoly su prilis kraaatke !

2 Aramintha | 21. listopadu 2010 v 21:45 | Reagovat

Priznávam, že v porovnaní s dobou, za ktorú napíšem ďalšiu kapitolu, sú naozaj krátke, ale keď mňa tak baví ťa vytáčať :-D

3 Lucy | 22. listopadu 2010 v 18:20 | Reagovat

mile od teba ,pripajam smile :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama