Ricardova deva

6. listopadu 2010 v 21:01 | Aramintha |  Jednorázovky
Toto bola moja prvá súťažná poviedka vôbec. Bohužial, na anime-manga sa neprebojovala ani cez prvé vyraďovacie kolo, a teda vypadla hneď medzi prvými :D A to som do nej vkladala toľké nádeje... Vyzerá to tak, že upíri sú dosť okukaná téma na to, aby sa dalo na ňu napísať niečo originálne...
Takže svoj názor, či je až taká zlá, že si zaslúžila vypadnúť hneď na prvý šup, napíšte prosím do komentára.

Automaticky som zo skrine vytiahla rifle a tričko. Nepremýšľala som moc nad tým, do čoho sa obliekam - aj tak sa neskôr prezlečiem. Do vlasov som si nasadila obľúbenú čiernu čelenku pre šťastie a na pravú ruku nastokla povinný strieborný prsteň. Môj klan nemohol prísť o svojich druhotných členov (tj. mňa)tak, že ich zahubí konkurencia. Preto to striebro.
Prísť s make-upom sme mali prísne zakázané. Nalíčia nás totiž nimi poverené osôbky, ktoré sa vyznajú v ich vkuse, keďže všetko muselo byť perfektné - v hierarchii sú však aj tak na najnižších priečkach.
Prehodila som si cez plecia tmavý kabát, obula ligotavé baleríny a vyšla do ulíc. Začula som, ako neďaleká zvonica odbila siedmu hodinu.
Vedela som, kam mám ísť. Oni vedeli, že ma doma dnešnú noc nik nečaká. Mali tiež peniaze, ktoré som potrebovala. Avšak nechystali sa mi ich dať len-tak z dobrej vôle.
Zabočila som za roh. Kráčala som rýchlo, aj keď som mala dosť času. Dopredu ma poháňala tréma, nie strach. Vedela som veľmi dobre čo ma dnes čaká.
Vošla som do úzkej špinavej uličky pochybnej povesti. Našťastie bol ešte stále deň, takže tu okrem túlavých psov a pár namol opitých bezdomovcov nebol nik.
Vstúpila som do jedného z klubov. Nešla som rovno do sály, odhrnula som nenápadný záves pri vchode, aby sa mi ukázali schody do podzemia.
Tu som mala na výber z dvoch dverí. Teraz som však musela ísť doľava. Ešte som totiž nebola dokonalá.
Normálne tu bývalo okolo päťdesiat ľudí. Avšak dnes mala byť medziklanová stretávka, a keby si každý klan priviedol toľko členov, "nepomestili by sme sa". Čoby. Pomestili. Ale menším roztržkám by sme už nemuseli zabrániť. Teraz tu bolo len deväť žien a päť mužov, pokiaľ nepočítam personál, ktorý nás mal nastajlovať.
V mojom kútiku o veľkosti prezliekacej kabínky v nákupnom centre ma na stoličke čakalo nové oblečenie. Prezliekla som sa (pre istotu som sa vyhla pohľadom do zrkadla). Na kôpku vyzlečeného oblečenia som položila vyššie spomínaný prsteň - na našom území mi teoreticky nebezpečenstvo nehrozilo. Keď som vyšla spoza závesu, narnul sa ku mne kŕdel žien, ktorých životné poslanie bolo spraviť zo mňa pohľadné dievča.
Nakoniec ma proti mojej vôli postavili pred zrkadlo. Oblečené som mala bledomodré volánikové šaty a čierne rukavičky, obuté čierne sandále na nízkom podpätku a hnedé vlasy spletené do nedbalého vrkoča s motýlikom na konci. No a s líčením sa veru nepretrhli. Zase zo mňa spravili veľké dieťa, aj keď som šestnástku oslávila veľmi dávno. Tieto ženy však za to nemohli. Len plnili príkazy zhora. A ja som vedela presne, kto im tie príkazy dal.
*Na to, aby ste sa stali druhotnými členmi klanu, treba splniť pár podmienok: mať chutnú krv, byť psychicky a telesne zdravý a minimálne neodpudivý vzhľad. Medzi špeciálne požiadavky toho môjho patrilo aj: mať voľné soboty a nebyť vegetariánom - strava totiž vplýva na chuť krvi.*
"Ešte stále príliš mladá," zahundral Ricard - vodca - miesto pozdravu, keď ma viedol cez celú podzemnú sálu na VIP miesta. Chtiac-nechtiac som uhla jeho prenikavému pohľadu. Nechcem si ani len predstaviť ten deň, keď budem podľa neho dosť stará na to, aby ma... no, jednoducho som si na to už mohla zvyknúť. Túto frázu opakoval snáď každý zraz, avšak vždy ju myslel rovnako vážne.
Ricard vyzeral na dvadsaťpäť. Tých dvadsaťpäť mal pomerne dlho. Bol na nerozoznanie od bežných ľudí. Ak si teda odmyslím tie hladné červené oči. Dnes bol čas večere a jeho telo to vedelo veľmi dobre. Preto sa nedokázal ovládať.
Usadili sme sa a čakali, kým prídu ďalší hostia. Pod našimi miestami sa myslela jedna pohovka z troch umiestnených do rovnostranného trojuholníka. V strede vypĺňal medzeru stolík s občerstvením a dekoračnou sviečkou. Jedlo bolo viac-menej určené pre ľudských hostí, keďže ostatní mali jesť niečo celkom iné... Podobných, avšak menej honosných minikútikov, bolo v sále nesmierne veľa.
Ricard si pravú ruku nedbalo prehodil cez operadlo a ľavou ma objal okolo pása. Majetnícke gesto, znamenalo, že patrím Ricardovi a nikomu inému. Už je to rok, čo si ma práve on pravidelne každú sobotu rezervuje, od toho dňa, čo ma raz v noci napadol, a ja si mohla vybrať: okamžitá smrť alebo vstup do jeho klanu plus výplata. Aj keď som podľa zákonov bola stále chránená, on by moju smrť vedel ututlať. Taktiež Ricarda podozrievam, že ho baví pozorovať ma týždeň po týždni ako pomaly dospievam. To, že mu dobre chutím, je len prídavok.
"Koho dnes očakávame?" spýtala som sa. Očividne sa nudil a mal teda zlú náladu.
Náladu mu to nezlepšilo. Zahundral: "Dvaja ďalší vodcovia, ich klany a klany im podriadené. Len vybraní členovia." Medzi tých vybraných patrím aj ja, však, Ricard?
Nemusela som ho vyzývať, aby pokračoval: ,,Dnes budeme preberať problematiku vysokého nárastu počtu druhotných členov a tiež by sme si mali konečne určiť hranice našich teritórií. Ťažká téma."
Nemusela som prikyvovať na jeho výrečný pohľad. Ricard sa bude nudiť (aj keď sa nudí už teraz) a ja ho musím zabaviť. Ak odvediem dobrú prácu, dostanem samozrejme príplatok k hrubej mzde. Podľa mňa dobrá motivácia.
*Náš klan sa skladá prevažne z mladých upírov, preto som mohla byť šťastná, že sa v soboty neocitnem v ich krvilačnom náručí. Ale za to sa Ricardovi nikdy nepoďakujem. Tušila som, že to vie. Tak, ako on vedel, že cítim jeho náklonnosť. Vedeli sme o sebe navzájom všetko, no nič sme nepovedali nahlas. Mali sme na také veci predsa dosť času.
Večnosť.*
Hostia prišli. Medzi toľkými staršími som sa cítila ako čierna ovca v bielom stáde.
Zaskočil ich môj vek, ale neriešili to. V tomto smere boli nesmierne tolerantní.
*Ich pravidlá:
1. Zabiť človeka povolené len v nevyhnutnom prípade. O oprávnenosti konania posúdi klan.
2. Zapliesť sa s ľuďmi mladšími ako dvadsať rokov len s obojstranným súhlasom a len v prípade kŕmenia.*
Boli sme šiesti. Tri ľudské ženy a traja vodcovia najmocnejších klanov v krajine. Zvláštne - obľúbenú krv si vydržiavajú len tí vysoko postavení.
Ricard bol hostiteľ. Začínal teda prvý.
Po úvodnom pozdrave sa natiahol za mojou ľavou rukou, jemne sňal rukavicu a prehrýzol mi zápestie. Bol veľmi ohľaduplný - malá ranka síce krvácala a štípala, ale vyzerala, že sa veľmi rýchlo zacelí. Ricardovi stačilo pár kvapiek. Vedel, že neskôr dostane viac.
Podišla som k mužovi po Ricardovej pravici. Zovrel mi ruku, až som si bola istá, že na druhý deň budem mať modriny. Asi čakal, že sa budem vzpierať, ale ja som už bola za ten jeden rok dobre vycvičená. Tá bolesť nebola až taká zlá ako to, čo ma čakalo po ich odchode.
Posledný muž. Vyzeral minimálne na päťdesiat a sálala z neho nenávisť. Ale nemala som na výber, utiecť som nemohla. Teraz patrím Ricardovi. On je hostiteľ. A musel svojich hostí obslúžiť.
Ruku mi taktiež stisol pevne. Myslela som si, že to bude OK, až kým mi ostrými zubami tú ranku nenatrhol. Mimovoľne som sykla.
"Prosím, ohľaduplnejšie," chácholil ho Ricard. Aj keď mal mäkký hlas, pohľadom ho doslova vraždil. "Môj majetok je veľmi krehký."
"Prepáčte, nechal som sa uniesť." Neznelo to úprimne.
"A teraz prejdime k obchodu..."
Najprv práca, potom zábava. Tí traja začali rozoberať tie najnudnejšie veci, aké si len tínedžer dokáže predstaviť: tohtoročnú a minuloročnú situáciu na burze, tipovať jej budúcnosť, skloňovať názvy najrôznejších firiem a klebety, rozoberať vzájomné obchodné zväzky, potom aj tie témy, ktoré mi na začiatku spomínal Ricard... Takmer všetci moji rovesníci sú o poschodie vyššie v klube a nemajú potuchy o tom, čo sa deje pod nimi, no neľutovala som, že nie som medzi nimi. Týmto sa len chcem ospravedlniť, že som nedávala lepší pozor o čom to vlastne hovorili.
Najprv som pozorovala spoločníčky, ktoré boli privedené vodcami. Nepochybne to boli ľudské ženy, staršie, vyzývavejšie, ustráchanejšie. Pravdepodobne svojich pánov nenasledovali dobrovoľne. Báli sa. Zrak upierali do zeme. Pokúšali sa ukryť si jazvy na rukách a hrdlách, zahaliť to, čo šaty odhaľovali. Ešteže som ja mala to šťastie, že patrím Ricardovi.
Uvoľnila som sa. Som predsa veľké dieťa, nie? Nahodila som si jemne nezbedný úsmev, stále sa vrtela na mieste, a keď sa vodcovia zasmiali svojim vlastným vtipom, pohupovala nohami. Mala som v sebe toľko slušnosti, aby som sa aspoň tvárila, že počúvam. Aspoňže moje hrubé narušenie upírskej etikety nevnímali zle.
Po dvoch nekonečných hodinách som začula: "...a to by už bolo asi všetko." Spokojne sa muž vpravo vyvalil na operadlo. Chvíľu bolo ticho. Za ten čas obaja upíri hľadeli na mňa. Cítila som, ako Ricard pevnejšie zovrel môj pás, na ktorom si od neviemkedy zase hovela jeho ruka.
"Zaujímavé," prehovoril ten zľava. "Taká malá a odvážna. Má osviežujúcu sladkokyslú príchuť. Predaj mi ju. Som si istý, že by si za ňu nedostal málo."
"Teraz, keď som ju konečne našiel? Nie. A keby som aj chcel, je to jej vlastné rozhodnutie."
No teraz pripomínaj že som viazaná zákonmi, ktoré inak blahosklonne ignoruješ!
"Lenže všetky nedotknuté sú dobré," protirečil tretí. Začervenala som sa a sklopila zrak. Vedela som, že sa to dá vycítiť z krvi, ale že sa to tu bude rozoberať nahlas... "O jej pravej chuti sa presvedčíš tak o päť rokov keď dozrie. Avšak tá trocha trpkosti jej určite ostane."
O štyri roky. A rozhodne sa na to neteším. Už niet inej cesty späť, som v tejto brandži príliš dlho na to, aby som sa dokázala bezpečne vypariť, a dokonca ani na začiatku som nemala na výber. A som si istá ešte jednou vecou: dvadsiate prvé narodeniny neoslávim ako človek alebo vôbec. Viem toho príliš veľa, než aby ma nechali pokojne žiť.
Táto časť diskusie sa dala lepšie počúvať. Rozprávali zväčša o bežných veciach. Tu som sa smela zapojiť aj ja. Len tie dve ženy mlčali.
*,Miluješ ma?´
,Áno´,
šepli srdcia.*
Sedeli sme sami v prázdnej sále. Doteraz sme dávali pozor, aby sa nakŕmil každý jeden upír z nášho klanu a aby nik neprišiel o život. Ako prví odišli vodcovia spolu s nakŕmenými členmi. Hostiteľský klan musel počkať, až kým neodišli. Lenže posledný (a veľmi neporiadny) párik práve odchádzal...
Na dvoch prázdnych pohovkách oproti nám sa v plameni sviečky ligotali kvapôčky krvi. Cudzej krvi. Krvi tých dvoch zotročených žien. Bola som svedkom kŕmenia ich pánov. Ešte stále mi v ušiach znel ich krik - ľutovala som ich.
Keby sviečka dosvietila ďalej, videla by som, že toto nebola jediná preliata krv v sále. Všetci sa už nasýtili. Ostával posledný...
Pozrela som Ricardovi do tváre. Vyzeral, že uprene na mňa hľadel už nejakú tú chvíľu, tvár mal bez výrazu, bez emócií.
Pretrhla som ticho. "Ty si vyberal tieto šaty, však?" Snažila som sa, aby to znelo nahnevane. Jeho kútikmi úst mierne zaškubalo. "Nie som taká mladá, ako si myslíš."
Ľavou rukou si ma pritisol k sebe a pravou mi nadvihol bradu. Sklonil sa ku mne, akoby ma chcel pobozkať. Potlačila som zachvenie. Bol moc blízko. "Presveč ma."
"Pedofil," zahundrala som. Teraz už Ricard nemohol odolať a tlmene sa zachechtal. "Ešte že ťa tak dobre poznám a viem, že toho nie si schopný."
Zaujalo ho to, ale mysľou bol inde. Mierne sa oddialil, aby na mňa lepšie videl. Ledabolo mi pohladil líce a studenými bruškami prstov mi prechádzal po krku. "Prečo si to myslíš?" prehovoril omámene.
"Lebo za posledný rok bolo mnoho príležitostí a ani jednu si nevyužil." Našťastie.
"A čo ak som len čakal na tento deň?"
"Verím ti. Nechceš stratiť moju dôveru."
Jeho oči naberali čoraz červenšiu farbu, ale ešte stále nedosiahli obvyklý odtieň. Cítila som, ako pozoruje moju krčnú tepnu. "A čo ak mi na nej nezáleží?"
"Hmmm," tvárila som sa, že premýšľam. "No tak či onak, už by sme si nikdy takto dobre nepokecali."
"Malo by mi to vadiť?" spýtal sa, keď mi neskrývane ovoniaval krk. Jeho vlasy sa mi jemne obtreli o tvár.
Snažila som sa, aby sa mi hlas chvel čo najmenej. "Čo ja viem? Ty si pán, ty by si to mal vedieť. V každom prípade, už by si o mňa prišiel. Už nikdy by som neprišla. Aspoň nie dobrovoľne. A musel by si ma zabiť. A to nechceš, však?"
Odtiahol sa. Moje slová ho očividne prekvapili. Takže nebol až tak veľmi mimo, ako som si myslela. Hľadel mi spýtavo do očí. Hľadal mi v očiach nejaký skrytý úmysel.
Po chvíli odvrkol. "Kdeže som to prestal?" Netrvalo dlho, aby sa opäť dostal do nálady. Posadil si ma na kolená, jednou rukou si ma pritiahol a druhou mi podoprel hlavu. Odhrnul pár neposlušných vlasov a priložil pery na môj krk.
Ja som medzitým položila ruky na jeho plecia. Bude to príšerne bolieť, tak nech mám aspoň do čoho zaťať nechty (Ricard sa na toto nikdy nesťažoval). Keď bude bolesť neznesiteľná, omdliem (možno že sa nesťažoval práve preto). Zobudím sa až v nedeľu naobed v byte po mame, ktorá celý ten posledný rok stále cestuje po svete, a zvyšok dňa to budem rozdýchavať. Podvečer ma príde skontrolovať susedka. Na mojom súkromnom účte mi medzitým pribudne pekná sumička.
Teda, ak mi Ricard dovolí sa zobudiť...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Adrianna | E-mail | Web | 14. ledna 2011 v 22:51 | Reagovat

Ahoj 8-) Aj ja som sa zúčastnila na súťaži a prečítala si všetky poviedky. Aby som pravdu povedala, toto mala byť poviedka, ktorá sa mala vynímať na prvom mieste ďaleko za všetkými ostatými.
Písaniu sa venujem už veľmi dlho a som si celkom ist, že toto dokážem zhodnotiť objektívne.
Ono tam sú chyby :-D , ale z tohto by sa dal taký príbeh urobiť že až! Dovolím si povedať, že je to dokonca aj nápad na knihu. ;-)
Mohla by si pouvažovať a rýchlo tento článok presunúť z jednorázoviek do série 8-) Ak máš chuť a chcela by si, veľmi rada by som ti aj pomohla.
A čo sa súťaže týka, slová "neber to vážne" si možno už počula, ale ja ich rada zopakujem :-D
Takže to neber vážne :-D Ono nikdy nemôžeš vedieť, kto má koľko miliónov kamarátov, a kto za koho hlasuje len z praiteľstva (česť výnimkám, ktorí si boli ochotní prečítať naozaj všetko a prekonať komošskú subjektivitu)
Tak sa ozvy a mysli na mňa :-D a ver, že nič nie je otrepané, keď sa to stane proste dokonalým :-P

2 M | E-mail | 30. března 2015 v 20:22 | Reagovat

premen te ma pls. moc času mi neostáva napíšte mi na mail:marak257@azet.sk

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama